Počuli ste už o toxickej pozitivite?

Ako rozpoznať, že si v toxicky pozitívnej komunite

Toxická pozitivita sa neukazuje vždy hneď. Často sa skrýva za úsmev, povzbudenie a milé slová.
Ale niektoré veci začnú časom škrípať...

1. Negatívne emócie sú zakázané

“Neklesaj na duchu!”
“Len sa viac snaž a bude lepšie!”
“To nie je problém, to je príležitosť!”
Ak ti komunita nedovolí byť smutná, frustrovaná alebo vyčerpaná, nie je to bezpečné miesto.

2. Pocit viny za vlastnú chorobu

“Možno si len neprijal/a, že sa chceš uzdraviť.”
“Ak na sebe makáš, výsledky sa ukážu.”
Choroba nie je zlyhanie. A uzdravenie nie je morálna odmena.

3. Porovnávanie a súťaživosť

“Ja som to zvládla, prečo ty nie?”
“Skús toto, mne to pomohlo, takže to musí pomôcť každému.”
Tvoje telo = tvoja cesta. To, čo pomôže jednému, môže ublížiť druhému.

4. Ignorovanie odborných názorov

“Lieky vôbec neber, to ťa len oblbne!”
“Medicína je podvod.”
Nebezpečné rady a odmietanie odborníkov sú varovné znamenia.

5. Skryté biznisy a “zázračné” produkty

Komunity postavené na nákupoch doplnkov, či ťahanie peňazí z ľudí "pre lepšiu budúcnosť" bez dôkazov
Využívajú zraniteľnosť, aby na nej zarobili

Keď „pozitívne myslenie“ ubližuje

Toxická pozitivita sa vkráda do komunity často nenápadne. Neprichádza ako hnev alebo výsmech - prichádza ako „dobré rady“. Ako úsmev. Ako:

„Mne pomáha bicykel, prečo to neskúsiš aj ty?“
„Keď na sebe nebudeš pracovať, tak sa nemôžeš čudovať, že ti je zle.“
„Treba len chcieť. Všetko je o nastavení mysle.“
„Nevzdávaj sa! Život je krásny, len si ho musíš správne nastaviť.“

Znie to pekne? Možno. Ale v skutočnosti je to forma nátlaku.

Týmto prístupom sa vytvára nebezpečný dojem, že:

Kto sa nezlepší, nerobí dosť.
Kto je úprimne unavený, je slabý.
Kto potrebuje pomoc, zlyhal.
Kto si dovolí povedať „mám sa zle“, kazí náladu ostatným.

Ale pravda je iná

Chronická choroba nie je motivačný citát. Je to nekončiaci proces, kde má každý človek iné možnosti, iné telo, iné limity. A my sa nepotrebujeme pretekať v tom, kto „to zvláda lepšie“. Potrebujeme sa počúvať, podržať a vytvoriť bezpečný priestor, kde nie je hanbou povedať: dnes to nezvládam.

To nie je negativita. To je ľudskosť.
A ľudskosť si zaslúži viac ako citát na chladničke.

Prečo zostávame v toxickej pozitivite?

Nie každý, kto šíri toxickú pozitivitu, je zlomyseľný. Často sú to ľudia, ktorí sami niečo stratili - nádej, kontrolu, identitu. A keď niekto príde a povie:
„Stačí pozitívne myslieť a všetko sa zmení,“ je to lákavé. Znie to ako riešenie.

Pretože ak priznáme, že realita je ťažká a často nezmeniteľná, čelíme niečomu, čo ľudský mozog neznáša najviac - bezmocnosti. A tak si vytvoríme ilúziu kontroly:

„Moje zhoršenie? Určite som sa málo snažil.“
„Im je horšie? To preto, že si to priťahujú.“
„Ja som výnimka, mne sa to podarilo.“

Toxická pozitivita chráni ego. Je to ako brnenie pred úzkosťou, hnevom a smútkom. Lenže čím dlhšie v nej zostaneme, tým viac začneme obviňovať tých, ktorí boli len úprimní a tým viac sa prirodzené ľudské emócie hromadia, potlačené a nevypočuté.
A keď raz veríš, že pozitívne myslenie lieči všetko, čokoľvek mimo tej predstavy vyzerá ako slabosť.

Komunity toxickej pozitivity vznikajú, lebo je tam jednoduché patriť.
Nepotrebuješ byť úprimný - stačí sa usmievať. Nepotrebuješ riešiť svoje pocity - stačí zdieľať citáty. Nepotrebuješ si nikoho pustiť "pod kožu" - stačí, keď zdieľaš len svoje lepšie momenty.

Ale skutočné uzdravenie sa nezačína citátom.

Realizmus nie je pesimizmus, nie sú to výhovorky. Je to odvaha vidieť svet taký, aký je.

A aj tak si nájsť si v ňom nájsť svoje miesto. Realistický pohľad neznamená, že si sa vzdal.

Keď si úprimný:

vieš, že dnes bol ťažký deň - ale nie si v tom sám
vieš, že ťa niečo bolí - a nemusíš to schovávať
vieš, že niektoré veci nezmeníš - ale vieš aj to, že stále existujú spôsoby, ako ich zvládnuť

Prečo je toxická pozitivita ableistická?

Ableizmus (alebo aj „zdravotný šovinizmus“) je diskriminácia alebo predsudky voči ľuďom so zdravotným postihnutím. Znamená to, že spoločnosť automaticky považuje zdravých ľudí za „normálnych“ a ostatných za menejcenných, slabších alebo neschopných.

Toxická pozitivita často tvrdí: "Ak sa nezlepšíš, robíš niečo zle."
Ale to je hlboko ableistické.
Nie každý má rovnaké telo. Nie každý má rovnaké štartovacie čiary. Nie každý má rovnaký prístup k pomoci, finančné, či sociálne zázemie.

Keď niekomu povieš, že má „myslieť pozitívne“, aby sa uzdravil, v skutočnosti mu hovoríš, že jeho realita nie je dosť dobrá.

To nie je motivácia. To je diskriminácia v peknom obale.

Realizmus otvára dvere k prijatiu.

A prijatie nie je rezignácia. Je to krok k tomu, aby si sa zameral na to, čo môžeš ovplyvniť - a prestal sa ničiť tým, čo nie.

Nevládzeš dnes? V poriadku. Mnoho z nás tiež nie. Uvidíš, čo prinesie zajtrajšok.
Zase si sa rozplakal? V poriadku. To znamená, že reálne cítiš smútok. My tiež.
Nepomáha ti rada „stačí veriť“? V poriadku. Hľadáš skutočné ľudské hodnoty, nie ilúzie.

Ako vyzerá zdravá, podporná komunita

Môžeš hovoriť pravdu, aj keď nie je pekná
Nevyvíja na teba tlak, aby si sa cítil/a „lepšie“ len preto, že to vyžaduje nálada skupiny
Neporovnáva bolesti, diagnózy, ani „úspechy“
Uznáva, že niekto môže zvládať viac a niekto menej - a oboje je v poriadku
Vie sa zasmiať, oddýchnuť si - ale aj byť tichá a počúvať a chápať

Možno si práve našiel, čo si hľadal

Ak si čítal/a tieto riadky a niečo v tebe si povedalo „presne toto prežívam“, vedz, že v tom nie si sám/sama.

A možno... možno si práve našiel priestor, ktorý hľadáš už dlho.
Tu sme: Fibromyalgia Slovensko podpora a info a občianske združenie - Facebooková skupina

https://www.facebook.com/groups/402573479023910/

Otvorené dvere, skutoční ľudia, úprimné rozhovory.
Bez nátlaku. Bez súťaženia. Bez klamstiev.

Len my. Takí, akí sme.
A to úplne stačí.